Ďalšie vírusové choroby včiel

MVDr. Martin Staroň, MVDr. Dana Staroňová

7. marca 2010Posted by Webmaster

 

V predchádzajúcom článku sme načali problematiku virológie v oblasti apidológie. Zmienili sme sa o vreckovitosti včelieho plodu, u nás najčastejšie sa vyskytujúcom vírusovom ochorení včiel. Z tohto dôvodu bolo toto ochorenie popísané podrobnejšie. Nasledujúci príspevok bude zameraný na stručný opis menej známych, či skôr vo včelárskej praxi menej diskutovaných vírusových ochorení. Niektoré z nich sú monitorované aj na území Slovenskej republiky. Aktuálnemu stavu zistenému na území nášho štátu sa venuje záverečná časť článku.

Kde hľadať základy apidologickej virológie?

Prvý zreteľnejší rozmach virológie ako oblasti medicínsko-biologických vied nastal až v 30. rokoch 20. storočia, a to vyvinutím elektrónového mikroskopu, ktorý po prvý raz umožnil vizualizáciu vírusových častíc.
História virológie včiel sa začala písať až v 60. rokoch minulého storočia vo Veľkej Británii, keď vedci Brenda Ball a Leslie Bailey položili základy virológie včiel bližším opisom prvých včelích vírusov.
Záujem spoločnosti o poznanie vírusových patogénov včiel vzrástol až po udalosti na prelome rokov 2006/2007 v USA, ktorá bola označená ako Colony Collapse Disorder (CCD) a pravdepodobne bezprostredne súvisela s niektorými vírusovými ochoreniami, ako sú vírus deformovaných krídel (DWV), chronická paralýza včiel (CBPV) a IAPV v interakcii s inými faktormi, napr. s Varroa destructor.

Prehľad niektorých doteraz známych vírusových ochorení

Vírus deformovaných krídel (DWV) Pôvodca tohto ochorenia je zaradený medzi iflavírusové ochorenia včiel. Vírus deformovaných krídel vyvoláva za normálnych okolností latentnú infekciu, inými slovami povedané, infekciu bez viditeľných klinických príznakov. Samotná prítomnosť vírusu vo včelej populácii a jeho prenos medzi jednotlivými generáciami včiel teda nespôsobuje výrazné ekonomické straty.
Prenos latentnej formy ochorenia medzi generáciami včiel bol potvrdený aj dvomi nezávislými štúdiami vo Švédsku a v Nemecku. Obe štúdie prostredníctvom umelej inseminácie potvrdili, že prenos vírusu na nasledujúcu generáciu je možný tak prostredníctvom vajíčka DWV pozitívnej matky (dokázaný vírus deformovaných krídel pozitivitou trúda F1 generácie), ako aj prostredníctvom semena DWV pozitívneho trúda. Zostáva otázne, aj keď vysoko pravdepodobné, či je takáto vertikálna transmisia možná aj počas prirodzeného párenia.
Vyššie sme si opísali stav vo včelstve, pri ktorom vidíme klinicky zdravé larvy, v ktorých sme nedokázali prítomnosť vírusu, a klinicky zdravé dospelé včely, v ktorých bol vírus dokázaný.
Problém vo včelsve nastáva až vtedy, keď vírus prejaví svoju choroboplodnosť. O skutočnosti, že vírus nestratil choroboplodnosť, hovorí aj fakt, že len čo je prenesený prostredníctvom V. destructor na včelí plod, môže dôjsť k výrazným stratám vo včelstve. Výsledky štúdie, ktorú vykonal Výskumný ústav včelársky v Nemecku, taktiež podporujú koreláciu medzi pomnožením vírusu v roztočoch V. destructor a typicky morfologicky deformovanými včelami. Vírusom poškodené vybiehajúce mladušky majú výrazne deformované krídla.
V posledných rokoch sa vírus deformovaných krídel stal najviac prevalentnou vírusovou infekciou u včely medonosnej v spojení s V. destructor. Infekcia je široko rozšírená vo svete a objavuje sa kdekoľvek, kde sa objaví V. destructor, hoci nízke hladiny vírusu môžu byť nájdené aj v kolóniách, ktoré nie sú napadnuté varroázou.
Ďalším z novo objavených vírusov, ktorého prenos bezprostredne súvisí s V. destructor a ktorý sa genotypovo veľmi podobá vírusu deformovaných krídel, je Kakugo vírus (KV). Patrí medzi iflavírusy, s ktorými vykazuje 95 % zhodu. Typickým príznakom tejto infekcie je zvyšujúca sa agresivita infikovaných jedincov. Prostredníctvom RT-PCR nebol ani v jednom prípade detegovaný vírus v trúdoch, a to napriek tomu, že práve trúdí plod je spájaný s vysokou invadovanosťou V. destructor. Genetická podobnosť medzi DWV a KV očividne otvára nové perspektívy patologicko-biologickej úlohy iflavírusov v populácii včely medonosnej (A. mellifera).

Vírus černania materských buniek (BQCV)

Toto vírusové ochorenie postihuje predovšetkým plod budúcej včelej matky. Vo všeobecnosti sú ohrozené materské bunky vykazujúce čierno sfarbené bunky ako typický príznak ochorenia. Trúdí a robotníčí plod môže byť infikovaný vírusom černania materských buniek, ale zvyčajne bez klinických príznakov. Na území Nemecka bol BQCV prvýkrát identifikovaný v trúďom plode v Hessene v roku 2001.
Zmeny na materských bunkách sa často podobajú zmenám, ktoré vznikli nešetrnou, prípadne príliš skorou manipuláciou s materskými bunkami počas prebiehajúcej metamorfózy.

Akútna paralýza včiel (APBV)

Vírus akútnej paralýzy včiel bol prvýkrát detegovaný vo vzorkách z Európy a Austrálie. Pôvodcom je guľovitý vírus s priemerom 30 nm. Priebeh choroby je rýchlejší ako pri chronickej paralýze včiel. Včely hynú už o 3 až 4 dni po nakazení.
Je to rozšírené ochorenie včiel. V dospelých včelách sa vírus nachádza najmä v tukovom telese a slinných žľazách. Napadnutie lariev je taktiež možné. Typické klinické príznaky sa v tomto prípade nedajú pozorovať. Choroboplodnosť akútnej paralýzy včiel nie je doposiaľ objasnená. Vo včele sa môže nachádzať viac ako 10 miliónov vírusových partikúl v tukovom telese, pričom infekcia prebieha bez klinických príznakov. Injekčné podanie vírusových partikúl v laboratórnych podmienkach do hemolymfy včely vedie v priebehu krátkeho času k smrti. Vo všeobecnosti stačí na takýto priebeh 100 vírusových partikúl. Vírus sa teda aktivuje jeho preniknutím do hemolymfy včely, kam sa môže prirodzenou cestou dostať buď priamo z V. destructor, alebo z tukového telesa, ktoré bolo mechanicky poškodené pri cicaní hemolymfy klieštikom. Bielkoviny obsiahnuté v slinách roztoča podporujú množenie vírusových partikúl. Prostredníctvom hemolymfy sa vírusové partikuly dostávajú do ďalších životne dôležitých orgánov, akým je mozog. Toto môže viesť k zmenám správania, orientačným problémom a poruchám vývoja, čiže v konečnom dôsledku ku predčasnej smrti včiel a tým aj samotného včelstva. Včelár nie vždy dostatočne rýchlo spozoruje príznaky, oslabenie kondície včelstva. Pomerne rýchlo nasleduje výpadok dospelých včiel, v úli v zimnom období zostáva len malé množstvo včiel s matkou.

Chronická paralýza včiel (CBPV)

Vírusové ochorenie je známe typickými klinickými príznakmi: tmavým až čiernym sfarbením dospelých včiel a vypadávaním ich ochlpenia. Je prenášané bezprostredným kontaktom. Pri vysokej hustote včiel sa jednotlivým včelám olamujú chĺpky a tieto mikroporanenia sú ideálnym miestom na vstup vírusových partikúl (Ústav včelárstva v Kircheine, 2005).
Chronickú paralýzu včiel CBPV spôsobuje jednovláknitý RNA vírus, ktorý môže zapríčiniť významné straty vo včelích kolóniách. Tento vírus preukazuje afinitu k nervovým tkanivám. Bol laboratórne dokázaný v mozgu včiel infikovaných prirodzene aj umelo, a to najmä v tých oblastiach mozgu, ktoré sa angažujú vo vyššej neurálnej funkcii, v optických a tykadlových oblastiach mozgu, kde sa nachádzajú senzorické zakončenia. Prítomnosť vírusov na týchto miestach môže vysvetliť nervové príznaky pozorované v infikovaných včelách. Postihnuté včely nemôžu lietať, trasú sa. Typické sú aj trhavé pohyby celého tela, zrýchlené pohyby zadočku a žihadla, postupná strata orientácie.

Kašmírsky vírus (KBV)

Prvýkrát bol dokázaný v Indii na včele A. ceranae, neskôr v Austrálii a Kanade, kde bol dokázaný ešte pred príchodom V. destructor. Priebeh infekcie pravdepodobne napomáha V. destructor ako aj nozematóza včiel.
Vírus je známy výrazným skrátením dĺžky života včiel. Nevykazuje, žiaľ, žiadne jednoznačné príznaky, ktoré by mohol včelár využiť na zistenie nákazy. V roku 2003 bol tento vírus prvýkrát detegovaný na území Nemecka v Hessene z 56 hessenských včelstiev, ktoré podľahli náhlemu kolapsu počas zimy 2002 – 2003. Ide o prvú zdokumentovanú detekciu kašmírskeho vírusu v strednej Európe. V Európe bol vírus zaznamenaný v Španielsku (1995), vo Francúzsku (2004), v Nemecku (2004), Luxembursku (2005) a vo Veľkej Británii (2007). Na území SR bola jeho prítomnosť dokázaná prvýkrát v roku 2007.

Vírus zakalenia krídel (CWV)

Toto vírusové ochorenie bolo dokázané na všetkých kontinentoch. Krídla infikovaných včiel strácajú transparentnosť a začínajú sa mliečne zakaľovať. Súvislosť infekcie s V. destructor je menej výrazná ako pri akútnej paralýze včiel, kašmírskom víruse a víruse deformovaných krídel. Vírus môže byť na krátke vzdialenosti prenášaný v úľovom prostredí vzduchom. V. destructor je možným vektorom pre infikovanie plodu.
Výsledky laboratórnych analýz vzoriek z územia SR za roky 2007 a 2008 Ústav včelárstva v Liptovskom Hrádku v spolupráci so Štátnym veterinárnym a potravinovým ústavom Dolný Kubín monitoruje stav viróz na Slovensku od roku 2007 z chovov, ktoré hlásia oslabenie včelstiev v dôsledku varroázy alebo pre iné príčiny. Výsledky analýz za predchádzajúce dva roky uvádzame v nasledujúcej časti článku. Na laboratórnu analýzu vzoriek bola použitá RT-PCR (reverzná transkripčná polymerázová reťazová reakcia). Jej stručný princíp sme uviedli v príspevku o vreckovitosti včelieho plodu v predošlom čísle.

Výsledky analýz za rok 2007
Celkovo bolo analyzovaných 55 vzoriek včiel a 4 vzorky plodových plástov. V analyzovaných vzorkách včiel a plástov boli diagnostikovaní pôvodcovia 4 vírusových ochorení: ABPV, DWV, KBV a SBV. Negatívnych bolo 28 vzoriek, 31 vzoriek s pozitívnym nálezom vírusov, z toho 3 vzorky boli pozitívne na 2 pôvodcov vírusových ochorení súbežne – koinfekcia.

Vzorky Vírusy
ABPV DWV CBPV KBV SBV BQCV
Včely 23 2 - 1 3 -
Plásty 3 - - 1 1 -

Výsledky analýz za rok 2008
Celkom bolo analyzovaných 23 vzoriek včiel a 2 vzorky plodových plástov. V analyzovaných vzorkách včiel a plástov boli diagnostikovaní pôvodcovia 2 vírusových ochorení: ABPV a KBV. Deväť vzoriek bolo negatívnych, 16 vzoriek s pozitívnym nálezom vírusov, z toho 5 vzoriek bolo pozitívnych na 2 pôvodcov vírusových ochorení súbežne – koinfekcia (ABPV+SBV).

Vzorky Vírusy
ABPV DWV CBPV KBV SBV BQCV
Včely 12 - - - 7 -
Plásty - - - - 2 -

Záverom:
Dodnes nie je známy presný počet týchto vírusových patogénov, lebo niektoré z doteraz objavených môžu byť len subtypom jedného a toho istého pôvodcu, zatiaľ čo iné ešte neboli objavené. V tomto a predchádzajúcom čísle sme si opísali tie, o ktorých máme doposiaľ najviac poznatkov. Nemožno však nespomenúť aj ďalšie dva menej známe vírusy: vírus F a vírus Y, ktoré sa pomnožujú v dospelých včelách napadnutých nozematózou a spôsobujú letovú neschopnosť včiel. Vírus X je ďalší z vírusových pôvodcov, ktorého výskyt je spájaný prevažne s meňavkovitou nákazou včiel (Malpighamoeba mellificae). Prostredníctvom molekulárnej biológie sa nám otvára svet týchto, ako aj svet ďalších doposiaľ neobjavených vírusov...

Použitá literatúra je u autora.